Fedor Gál: Len nadávame a frfleme, hoci sa máme dobre

Kde, doparoma, vtedy boli naši dnešní kritici, hnevá sa Fedor Gál v rozhovore s Karolom Sudorom.

Je už po 25 rokoch od revolúcie november pre vás len bežný mesiac?

Nie je, lebo ma počas neho permanentne triafa šľak. Už pri piatom výročí revolúcie som si totiž povedal, že o nej budem hovoriť naposledy. Ak mi však niekto opakovane volá, a je to kamarát alebo slušný človek, stále nedokážem odmietnuť. Výsledkom je, že sa trápim, lebo tento typ rituálov je mi cudzí a nemám ich rád.

Cestoval som teraz za vami aj s jedným kamošom. Zaprisahal som sa pred ním, že tentokrát je to už naozaj naposledy. Ak som však už začal takto skepticky, musím dodať aj to ostatné.

Čo?

Že revolúcia bola absolútne kľúčovou udalosťou moderných českých a slovenských dejín, a som presvedčený, že si zaslúži, aby sme pred ňou sňali klobúk. Akurát si nie som istý, či pri tom musím byť aj ja.

Ste kľúčovým aktérom. Nie všetko okolo toho obdobia je jasné, takže je logické, že ľudia sa na vás obracajú.

Podľa Petra Zajaca som anarchistický konzervatívec, zrejme má pravdu. Faktom je však aj to, že keď sedím v spoločnosti viac ako troch či štyroch ľudí, vôbec sa necítim dobre. Nikdy som preto nechodil na žiadne rauty a postupne ma prestali pozývať aj na veľké spoločenské akcie.

Chodil som tam nerád, lebo človek tam hovorí s mnohými ľuďmi, a keď sa na druhý deň zobudí, nevie, o čom a s kým to vlastne bolo. Radšej si pamätám debaty s jedným, dvomi či tromi jednotlivcami. Priznávam však, že to je len môj osobný problém, nie problém toho novembrového sviatku.

K veľkej spoločnosti máte výhrady, lebo všetci sa stále pýtajú na to isté?

V novembri určite, mimo neho padajú aj iné otázky. V tom hurhaji, mixe hlasov, ksichtov a tém však nenachádzam jednotnú melódiu a ani neviem, na čo konkrétne som tam. Jednoducho v tom zaniká osobný kontakt a mne to nevyhovuje. Možno iní z toho niečo majú, ja však naozaj nie.

Stále sa ma len pýtajú, že prečo, prečo, prečo

Kladiete si v súvislosti s revolúciou ešte nejaké otázky?

Stále mi ich predsa kladú iní. Aj mne blízki ľudia, dokonca aj tí, o ktorých by som si teoreticky myslel, že vedia, kde je sever a o čom to všetko vlastne bolo, mi až obsedantne dávajú otázky, ktoré ma už štvú.

Napríklad?

Trebárs, že prečo sme komunistov nezrušili už na začiatku revolúcie, kde sme vyhrabali Mečiara, prečo sme komunistických zločincov neodsúdili do basy, prečo sme dovolili, aby tí hajzli infiltrovali štruktúry moci. Samé prečo, prečo, prečo.

Čo im odpovedáte?

Mám každému stále hovoriť to isté?

Že ste boli amatéri a učili sa za pochodu?

Nielen to. Pýtam sa, kde boli oni? Kde vtedy boli dnešní kritici? Nebola tá sloboda aj o tom, že mohli prebrať situáciu do vlastných rúk? To akože, chudáci, iba útrpne prihliadali našim chybám?

Kde, doparoma, boli? Akým právom teraz hovoria, že oni sú obete a my, čo sme to ťahali, vinníci? Pripadá mi to mimoriadne nespravodlivé. Ani im to však nemôžem povedať do očí, lebo všetci sú extra precitlivelí.

Fakt nerozumiem, ako v slobodnej a demokratickej spoločnosti môže človek vlastné problémy sublimovať na niekoho tretieho. Vlastne, svojím spôsobom sa to dá chápať. Keby si totiž človek otvorene priznal, že si je sám na vine, rovno môže skočiť z mosta alebo minimálne zošalieť. Život je často neuveriteľne krutý práve v tom slobodnom svete.

Ak to zjednoduším, váš odkaz kritikom znie, že Fedor Gál za vaše posraté životy nemôže?

Áno. Môže iba za svoj posratý život, teda keby taký bol. Do značnej miery však môže aj za to, akú stopu vpečatil do svojich detí, vnukov, do svojho manželstva a pracovného kolektívu.

Je predsa jasné, že môj dosah je dnes iný, než bol v časoch, keď som bol predsedom VPN. Akčný rádius každého sa predsa priebežne mení zmenou jeho pozícií a rolí v živote.

Knihy o revolúcii nečítam, sú v nich nezmysly

Pôvodne som sa nepýtal na to, aké otázky kladú vám, to sa aj tak bude diať, kým budete žiť, ale či si nejaké v súvislosti s tým obdobím kladiete sám.

Samozrejme, že si kladiem otázky. O chvíľu budem mať 70 rokov a v tomto veku si už dávam principiálnu otázku – či po mne ostane čistý stôl. Ak sa totiž niekto dopustil nejakých deliktov alebo krívd na iných, mal by v sebe nájsť silu a povedať prepáčte.

Zdá sa mi pritom, že za mnou stále ostáva niekoľko konfliktov, ktoré dodnes neboli vysvetlené a uzavreté. Jednoducho sa z rôznych dôvodov nedotiahli do konca.

Napríklad s Jánom Budajom?

Áno, napríklad s ním ohľadne lustrácií. Takých konfliktov však človek v akcii prirodzene absolvuje viac. Niektoré z tých, čo sa po novembri 1989 diali v rôznych partičkách ľudí, reprezentujúcich vtedy spoločný záujem, sú až fatálne.

Konkrétne?

Stále si myslím, že lustrácie boli správna vec, že rozpad Československa bola blbosť, že Mečiara sme odvolávali právom, že sa nemýlim, ak protestujem proti niektorým socialistickým resentimentom, hoci mnohí moji kamaráti sú ľavičiari až na kostnú dreň.

Čítali ste knihu Vladimíra Ondruša, člena Koordinačného výboru VPN a ponovembrového podpredsedu vlády, s názvom Atentát na nežnú revolúciu?

Úprimne priznávam, že o novembri 1989 a neskorších udalostiach som čítal veľmi málo kníh. Ak sa to aj stalo, už na piatej strane som bol totálne naštvaný, lebo tie opisy vážne nesedia. Veď som pri tých veciach priamo bol, čo mi kto chce nahovoriť, prečo sú tam toľké nepravdy? Bol som tam, počul aj videl, a to mi stačí, hoci je pravda, že to, čo vnímame, zavisí najmä od toho, akí sme.

Ondrušovu knihu som však nečítal a rovno hovorím, že som si s ním za tých 25 rokov vymenil niekoľko e-mailov, v ktorých mi vysvetľoval, kde sa mýlim. Ja som sa mu, naopak, zase snažil vysvetliť svoj postoj. Je mi však jasné, že medzi nami je priekopa.

Jeho knihou sa tiahne myšlienka, že Jánovi Budajovi, ale nielen jemu, bolo lustráciami a jeho odstavením pred prvými slobodnými voľbami ublížené.

Ja si zase myslím, že mu ublížené nebolo. Môj dominantný pocit pri Vladovi Ondrušovi však je, že určite nechcem mať do konca života pocit, že sme nepriatelia. Nemyslím si ani, že nimi sme, len máme iný pohľad na svet a jeho iný výklad.

A to všetko nie je primárne ovplyvnené iba tým, čo sa dialo, ale aj tým, aký vlastne som – aké mám osobné problémy, deficity, s čím som sa v živote nedokázal vyrovnať.

Budaj sa pred novembrom 1989 správal ako statočný človek so svedomím

Ako teda vidíte Jána Budaja, ktorý vedenie VPN prirovnal ku komunistickému politbytu? Tvrdí, že s ŠtB nikdy nespolupracoval, pretože ju vždy klamal.

Celý problém Jána Budaja je ten, že bojuje s vlastnou traumou, nie s Fedorom Gálom.

Myslíte si, že spolupracoval?

Ale to je mi predsa jedno. Pravidlá hry boli také, že ľudia, ktorí podpísali spoluprácu s ŠtB, nepatria do politiky. Tak znel princíp, ktorý sme prijali v čase lustrácií. Áno, dnes už viem, že mnohí boli dokopaní k spolupráci vydieraním, vyhrážaním zničením rodiny, znemožnením štúdií detí a podobne, lenže…

O Budajovi sa nikdy nepreukázalo, že by na niekoho donášal a niekomu ublížil.

O to však nešlo. Šlo o to, že všetci, ktorí boli na kandidátke do prvých slobodných volieb, podpísali záväzok. Ten znel, že ak sa preukáže, že niekto podpísal spoluprácu s ŠtB, odstúpi z kandidátky. Takých ľudí bolo predsa viac a naozaj odstúpili.

Kedysi ste mi práve k tomu povedali, že je vám ľúto, ako ste do toho namočili aj tých, čo ani nechceli do politiky, len na žiadosť VPN prepožičali svoje mená na nezvoliteľné miesta na kandidátke. Potom z nej totiž museli odísť aj dôverníci a kandidáti tajnej spolupráce, ktorí s ŠtB možno naozaj vôbec nespolupracovali.

Nikdy som sa nebol pozrieť do agentúrnych zväzkov, nikdy ma to nezaujímalo. Pri Budajovi je však evidentné, že spoluprácu podpísal, rovnako ako to, že nechcel odstúpiť.

Vieme, ako sa správal pred revolúciou. Nič nenasvedčuje, že spolupracoval s režimom, skôr naopak.

Áno, Jano Budaj sa pred novembrom 1989 správal ako statočný človek so svedomím. Bodka. Nikdy som predsa o ňom nepovedal nič iné. Nielen Vlado Ondruš, ale aj Tóno Popovič a iní však majú pocit, že Budaj bol nami vtedy politicky popravený.

Ak si to myslíte aj vy, moja odpoveď znie, že existovala dohoda o nejakom princípe, a ten sa nemohol porušiť len preto, že jeden konkrétny človek stál na novembrovej tribúne. A kým ja som v politike takmer ani nebol, lebo som odišiel v roku 1991 alebo 1992, ani si to už presne nepamätám, Jano Budaj je v nej dodnes.

V komunálnej.

Ale je. A mne chce niekto aj po 25 rokoch vyčítať, že som bol strojcom jeho politickej popravy?

Nedokážem rokovať s niekým, kto má deficit charakteru

Prečo ste v politike neostali?

Ľudia ako ja do nej nepatria. Politika je primárne o vôli po moci a o schopnosti konsenzu aj tam, kde sa to prieči vášmu prirodzenému naturelu. Cítil som, že takého správania nie som schopný. Politika ma hrozne zraňovala, lebo ja naozaj nedokážem sedieť a rokovať o spoločnej stratégii s niekým, o kom si vážne myslím, že má deficit charakteru.

Keby boli všetci takí principiálni, nemá kto riadiť štáty.

Ja tam však objektívne nepatrím a práve preto sa ani nesťažujem, že je nespravodlivé, ak v politike nie som. Odišiel som predsa sám, nik ma nevyhodil. Možno keby som celých 25 rokov ostal na Slovensku, dodnes som nejaký komunálny politik alebo čosi podobné, po ničom takom však nebažím.

V roku 1989 sa v politike jednoducho objavili aj ľudia, ktorí boli neštandardní voči tomu, čo tá rola v skutočnosti vyžaduje. Netvrdím pritom, že každý politik je hajzel, veď to ani nie je pravda, len si úprimne myslím, že isté charakterové typy sú v politike odsúdené na neúspech.

Máte medzi politikmi dobrých kamarátov?

Napodiv mám. Niektorí sa do politiky po rokoch vrátili, iní v nej dlho boli, ale už vypadli z hry. V Česku za priateľa považujem Ivana Gabala z KDU-ČSL, ktorého poznám roky a viem, že je výborný, na Slovensku je to Peter Zajac, ktorého vnímam ako jedného zo svojich intelektuálnych učiteľov.

Vďaka tomu, aký je, bol síce vždy len na periférii, lebo jeho predstava o politike je na Slovensku minoritná, v každom prípade toho urobil dosť veľa. A mám rád aj Fera Mikloška, hoci reprezentoval prúd, ktorý mi je cudzí. Viem, že je to dobrý človek a to mi stačí. Novú generáciu politikov u vás však už nepoznám, akurát kamoši, čo prednášajú na univerzitách, mi hovoria, že je to katastrofa.

Dajú sa porovnať šance elít pred rokom 1989 a dnes?

V populácii vždy boli dve až tri percentá mimoriadnych ľudí, ktorí tvorili takmer prírodnú konštantu. Stretnúť ich pred tridsiatimi rokmi a dnes sú však dva rôzne vesmíry. Vtedy nemohli cestovať, pracovať v skvelých zahraničných firmách či prednášať na špičkových univerzitách vo svete, kým dnes stretávam mnohých, čo túto šancu bohato využili.

Vidím to už na svojich synoch, pri ktorých sa cítim takmer ako invalid. Sú lepšie jazykovo vybavení, vzdelanejší, disponujú kreativitou doslova na tepe doby. Dnešní mladí, ak chcú a majú na to, sú teda úplne inde ako my v ich veku, lebo sú akcieschopnejší, priam globálni. Iná vec je, že odborníci, čo dnes mladých učia v školách, mi tvrdia, že úroveň študentov, žiaľ, celkovo klesá.

Čo vás príjemne prekvapuje?

Pamätám si, ako som sa v roku 1990 prvýkrát dostal za hranice a žasol, že si ľudia vyberajú peniaze z nejakej skrinky na stene. Dnes sa pozerám na svoju sedemročnú vnučku, ktorá už v tomto veku hovorí tromi jazkymi. Tromi, rozumiete?

Syn mi poslal fotografiu jej triedy. Sú na nej černoch, Vietnamec, Ind, všetky farby, rasy a kultúry. Viete čo z toho vyplýva? Že pre také dievčatko je už predstava akéhosi militantného nacionalizmu úplne absurdná.

To asi nebude na Slovensku ani v Česku.

V Tel Avive. Predstavte si, že ona v tej triede nebodaj povie, že je Slovenka. Jej spolužiaci ani nebudú vedieť, kde a čo to je, lebo je to jedno. Všetci ju budú hodnotiť len podľa toho, aká je kamoška, žiačka, ako sa správa, ako komunikuje a pomáha.

Národnosť či rasa sú tam irelevantné kategórie, a to je skvelé. Síce viem, čo mi teraz odokáže anonymný internetový diskutér na vašom fóre, na faktoch však nič nezmení.

Voliči sami rozhodli, že z 10 najpopulárnejších politikov boli ôsmi komunisti

Keď hovorím s ľuďmi, ich najväčšou výčitkou voči dnešnej dobe je asi to, že to tu stále riadia aj komunisti a eštebáci. Prečo sme sa ich nezbavili ani po 25 rokoch?

Moja životná skúsenosť hovorí, že vždy existujú ľudia, ktorí majú nenormálny dar ťahu na bránu bez ohľadu na režim. Idú za profitom, kariérou, prestížou, uznaním, za čímkoľvek, a to za každých okolností. To je snáď až genetická záležitosť, hovorím tomu kultúrny gén.

Keby dnes na Slovensku vládol nejaký čínsky monarcha, garantujem vám, že sa nájde 20 percent populácie, ktorá zrazu začne vyznávať Konfucia či niekoho ako Lao-c´. Tí pôjdu za hocičím, čo im prinesie benefity, a to nezávisle na akomkoľvek režime.

Práve preto si aj mnohí komouši po revolúcii našli novú pôdu, po ktorej môžu šliapať. Keby si kresťanskí demokrati a konzervatívci spočítali, koľko je medzi nimi bývalých komunistov, zarazilo by ich to. Tí, čo jedného dňa zahodili stranícke knižky a rýchlo si našli iného koňa, sú totiž všade.

Na to, aby však tá pliaga stále profitovala, musí dostať požehnanie cez voľby, kde rozhodujeme všetci. Nemôžeme si teda za to výhradne sami?

To nemusí byť pliaga.

A čím sú potom eštebáci?

Nomenklatúrni komunisti a eštebáci síce sú pliaga, ale nezabúdajme, že tu bolo aj 1,5 milióna členov KSČ, ktorí vstúpili do strany len preto, lebo inak nemohli byť členmi vedeckých tímov, pracovníkmi zahraničného obchodu, prípadne by ich deti nemohli študovať na vysokej škole. U mnohých ľudí to bolo len pragmatické rozhodnutie.

Peter Pišťanek, ale to meno nemusíte spomínať, mi inak po novembri 1989 stále hovoril, že sme komoušov mali postaviť k stene.

Pokojne ho môžem spomenúť, on sa k tomu postoju otvorene priznal aj práve v rozhovore s vami pre inzine.sk v roku 1999. A, ak sa nemýlim, dodal, že svoj názor zmenil.

OK, tak dobre, ja si to už nepamätám. V každom prípade, ak by sme to realizovali, kam by to viedlo? Mali sme všetkých komunistov postaviť za ostnatý drôt? Verejnosť proti násiliu predsa mala dva programové ciele – slobodné voľby a zrušenie článku 4 ústavy o vedúcej úlohe KSČ. Voliči potom jasne rozhodli, že z desiatich najpopulárnejších politikov bolo osem bývalých komunistov.

Veď o tom som hovoril, môžeme si za to sami. Ťah na bránku by im nestačil, keby sme ich nelegitimizovali cez voľby.

Prečo by však tí ľudia vtedy mali chcieť Kučeráka, ktorého nepoznali? Prečo mali chcieť práve Gála s tým jeho veľkým nosom a intelektuálnou rétorikou, keď ani nevedeli, kto to je? Radšej teda chceli Čiča, Dubčeka a Čalfu. A my sme nebodaj mali týchto ľudí postaviť pred súd a zavrieť ich len preto, lebo boli bývalí komunisti?

Český herec Petr Nárožný nedávno pre Reportér Magazín povedal, že o zvyšok ilúzií po revolúcii prišiel, keď pochopil, že vedúci činitelia zločinného režimu nebudú nikdy potrestaní, dokonca ani len symbolicky. Naozaj sa nedalo inak?

Revolúcia u nás prebehla ústavným spôsobom. Nemali sme tu ľudové tribunály, kde by si malé skupinky predvolávali jednotlivých komunistov a posielali ich do lochu, prípadne ich nútili, aby sa verejne priznali, že sú hajzli. Predstavme si však, že by to naozaj bolo inak.

Kto však tvoril justíciu? Kto robil policajtov? Kto bolí tí, čo mali nastoliť spravodlivosť? Všetko reprezentanti minulého režimu. Povedzme, že by sme si vtedy povedali: OK, vymeňme ich. Pýtam sa však – a za koho? Za čerstvých absolventov právnických fakúlt? Ale veď tí zlí predsa boli ich učiteľmi, nie? Čo by sa teda zmenilo?

Rozumiem, bežnému človeku však fakt nemusí byť jasné, prečo sa mal desiatky rokov skladať na dôchodok Jakešovi, alebo Biľakovi, ktorý si žil ako kráľ v pokútne získanej vile.

Aby to tak nebolo, museli by sa nájsť policajti a sudcovia, ktorí by toho Biľaka postavili pred spravodlivosť. Nenašli sa. Nedávno som čítal, že na výsluch zrazu predvolali bývalého predsedu vlády Adamca v súvislosti so zastrelenými ľuďmi na hraniciach. Teraz, po 25 rokoch? Ak takto melú božie mlyny, je mi to ľúto, ale tak to je.

Prečo dodnes neboli potrestané nomenklatúrne kádre ŠtB, ktoré regrutovali agentov a dopúšťali sa zločinov? Prečo mnohým dodnes neboli priznané oprávnené reštitučné nároky? Takých otázok je mnoho.

A ako znie odpoveď?

V spoločnosti pravdepodobne neexistovala klíma, ktorá by bola kladivom na takých ľudí. Považovať však celkovú klímu v spoločnosti za vinu konkrétneho jednotlivca mi príde zvláštne.

Aby sme to uzavreli – ak to tu komunisti a eštebáci ovplyvňujú dodnes, je to kombinácia ich kultúrneho génu s ťahom na bránu a želania voličov?

Nielen. Treba pridať aj iné konotácie, napríklad sieť známostí, ktorá podporuje záujem dotyčného. Ale tiež skvelý marketing, ktorý stojí veľké prachy. Pozrite sa na Babiša, ktorý má všetko toto dokopy.

Som si istý, že keby v Česku mali tie isté peniaze ako Babiš ešte ďalší traja ľudia, ktorí by túžili ísť do volieb, dostali by sa tam všetci. Kto má totiž desiatky či stovky miliónov na to, aby si kúpil najlepšiu marketingovú agentúru na svete, toho volebné výsledky budú nepochybne úmerné práve tomu marketingu.

Implicitne naznačujete, že ľudia sú vlastne ovce.

Implicitne naznačujem, že ľudia čerpajú informácie len z tých zdrojov, ktoré sú k dispozícii. Nie je predsa náhoda, že na východnej Ukrajine vo voľbách za predstaviteľov krajiny korporatívne zvolili žoldnierov a profesionálnych bojovníkov, a nie je tiež náhoda, že západných Ukrajincov označujú za fašistov, hoci je to blbosť. Vo voľbách sa tam pritom rozhodovalo slobodne, nie?

Možno sme posledná generácia, čo zažíva demokraciu

V časopise .týždeň ste položili otázku: „Dokáže sa demokracia so svojím konceptom ľudských práv ubrániť proti nepriateľom a zneužívateľom demokracie? Ak nie, prehrá a k slovu sa dostane nesloboda.“ Poznáte aj odpoveď?

Demokracia je len epizóda v dejinách ľudstva.

Bytostne sa nás však dotýka.

Áno, ale presnú odpoveď nepoznám. Jednoducho neviem povedať recept, ako by mohla demokracia prežiť, som však veľký skeptik. V každom prípade platí, že sa o ňu treba uchádzať každý deň. Treba konať a hľadať cestu. Kde sa to v skutočnosti skončí, fakt neviem.

Demokracia prináša aj konšpiračné médiá, kde sa šikovne spájajú pravdy, polopravdy, nezmysly a fabulácie do na prvý pohľad logických vysvetlení. Ohrozuje ju to?

Ak niekto neporušuje zákon, môže si písať, čo len chce.

Hlúposť nie je porušením zákona.

Ak sa demokracia nedokáže ubrániť voči hlúposti, tak jednoducho nebude. Nebude a hotovo. Jednoducho teraz platí, že mnohí lídri v tomto priestore vyznávajú iný typ liberalizmu, než aký my sami považujeme za optimálny.

Príklad?

Český prezident Zeman vidí, že Čína prosperuje, a tak pokojne povie, že jej neprišiel prednášať o ľudských právach, ale, naopak, učiť sa od nej, ako dosiahnuť stabilitu a ekonomický rast. Je mu ukradnuté, že stabilita tej spoločnosti je vykúpená každodennými popravami, detskou prácou, devastáciou životného prostredia a šialeným útlakom menšín.

A práve toto sú riziká. Dobrým indikátorom je Ukrajina, vezmite si však aj Islamský štát. Mám kamošku, ktorá tam pracuje. Ten nemá s kultúrou a náboženstvom absolútne nič spoločného. Je to len čistý biznis so ženami, s ľudskými orgánmi, ropou a kultúrnymi pamiatkami.

Nebodaj si myslíte, že tie orgány kupujú len v Saudskej Arábii? Kúpi ich každý na svete, kto má dieťa a potrebuje, aby mu vymenili obličku. Rodič sa vtedy nepýta, odkiaľ prišla, lebo ho zaujíma pomoc pre svoje dieťa.

Cítiť z vás pesimizmus.

Možno sme posledná generácia, ktorá tú demokraciu zažíva. Pritom takmer všetci len fňukáme, nariekame, nadávame, frfleme, hoci sa vlastne máme dobre.

Keď primitívi skopali ľudí pred barom v Nitre, keď sa v Česku vagabundi pokúsili upáliť rómsku rodinu, na čo doplatila dvojročná Natália, v uliciach nik neprotestoval. Keď český obchod daroval dva kočíky rómskej rodine, ktorej sa narodili pätorčatá, zákazníci šaleli, že už tam nikdy nenakúpia. Kam sa to potom posúvame?

Ľudská prirodzenosť, pudy a vášne sú pomerne nemennou veličinou, menia sa len dve veci – prostredie, v ktorom žijeme, a drasticky aj technológie, ktoré nás obklopujú. Ľudia sú však rovnakí desiatky tisíc rokov. Vždy medzi nimi boli a budú svätí aj dobrí, ale tiež zločinci, a nedá sa to zmeniť. Rozdiel je len v tom, že v minulosti to zlo z rôznych dôvodov nebývalo až také viditeľné.

Dnes je totiž pódium, na ktorom sa odohráva spoločenský život, veľmi transparentné. Viete, čo sa deje v Somálsku, kým ako decko ste ani netušili, čo to Somálsko je, vidíte do Ruska či na Ukrajinu. V každom prípade nech urobíte čokoľvek, primitívi tu budú vždy, nik to žiadnym kázaním nezmení.

Keď sme sa zhovárali pred siedmimi rokmi, povedali ste, že ako zabezpečený človek máte ten luxus, že už môžete robiť len to, čo chcete. Nie je to nuda?

Budem úprimný, dnes už na svoj život musím makať. Chcel som však najmä dve veci – investovať do vzdelania svojich detí, čo bola zásadná vec, a to sa podarilo, majú za sebou vynikajúce školy v zahraničí. Vedel som tiež, že sa musím postarať o rodinu, a urobil som to. Ostatné peniaze, ktoré boli bonusom nad touto nadstavbou, som však už minul. Pozor, vôbec sa nesťažujem.

Kde ste ich minuli?

Napríklad na dokumentárne filmy ako Krátka dlhá cesta a iné. K tomu som vydal snáď sto kvalitných kníh, z ktorých len jediná skončila v zisku. Zakladal som nadácie a pomáhal ľuďom, robím to aj dnes.

Dnes teda poctivo pracujem na štyroch filmových projektoch naraz, pravidelne tiež píšem glosy pre časopis .týždeň. Šiestym, a to medzinárodným projektom je Memoriál Vrbu a Wetzlera, ktorí kedysi unikli z koncentráku. Vďaka nim sa kedysi ľudia dozvedeli o hrôzach, čo sa tam diali. Inými slovami, už nie som zabezpečený človek, ale žijem najmä z toho, čo si zarobím. V každom prípade však z práce, ktorá ma naozaj nesmierne baví.

Rozhovor bol autorizovaný, Fedor Gál v prepise nič nezmenil.