Rady pre Draxlera od Žitňanskej, Jurzycu a Beblavého

Opoziční odborníci na školstvo odpovedajú na otázku, na čo by sa mal sústrediť minister školstva Juraj Draxler, ktorý prichádza do funkcie poldruha roka pred parlamentnými voľbami.

Čítajte odporúčania Miroslava Beblavého, Eugena Jurzycu a Jany Žitňanskej. 

 Jana Žitňanská, poslankyňa Európskeho parlamentu a podpredsedníčka hnutia NOVA: Väčšina ministrov školstva za posledné desaťročie sa po svojom príchode na úrad zamerala na problematiku vysokých škôl. Nie že by v našom systéme vysokoškolského vzdelávania nebolo čo zlepšovať, ale ak chceme začať pracovať na zvrátení negatívnych trendov vo výsledkoch vzdelávania na Slovensku, podľa mňa treba začať robiť rozumné kroky odspodu, od “malého školstva”. Inak sa totiž stane (a už sa to aj deje), že nech robíme s vysokým školstvom čokoľvek, narážame na neprekonateľný problém s kvalitou “ľudského materiálu”, ktorý na tie vysoké školy prichádza.

Ak by sa teda mal nový minister zaoberať vysokým školstvom, tak najmä vo vzťahu k príprave budúcich učiteľov. Aby boli počas vysokej školy viac “v teréne”, ale najmä aby boli pripravení učiť moderne. Nech sa neboja prejaviť svoju tvorivosť a nech presadzujú inkluzívne vzdelávanie (pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia a so špecifickými potrebami, ktorých je z roka na rok viac).

V “malom” školstve treba konečne začať sledovať potreby jednotlivých detí, a teda prispôsobovať systém deťom, a nie deti systému ako doposiaľ.

Bolo by dobré prestať fetišizovať meranie “schopností” žiakov, ktoré vedie viac k stresovaniu detí a dôrazu na vedomosti potrebné na testy, než k rozvoju ich vzdelanosti a zručností.

Nový minister by mal zachovať rovnaké a spravodlivé financovanie všetkých škôl bez ohľadu na to, kto je ich zriaďovateľom.

Mal by v školách posilniť asistentov, ktorých odbornosť bude kopírovať potreby detí (a ich odmena bude tomu aj prispôsobená), psychológov a špeciálnych pedagógov.

Keď už je reč o odmeňovaní, mal by tlačiť na jeho zvýšenie a dobré motivačné pravidlá pre učiteľov. Ak nebude plytvať na predražené obstarávania a nezmyselné projekty, bude mať z čoho.

Viac dôverovať učiteľom a nediktovať im, v ktorú hodinu čo majú učiť, ale stanoviť rámce na jednotlivé stupne vzdelania. Umožniť školám sa líšiť a byť inovatívne, a školám, ktoré potrebujú pomoc, vytvoriť vzorové vzdelávacie programy.

Odbremeniť učiteľov od množstva zbytočnej administratívy.

Vo financovaní potrieb škôl by mal zaviesť nárokovateľnosť (asistenti, peniaze na učebnice, pomôcky a podobne) a nenechávať priestor pre úradnícku svojvôľu.

A moje záverečné odporúčanie – mal by sa nechať inšpirovať projektom „Chceme vedieť viac”, kde na jednom mieste nájde zhrnuté, čo reálne trápi učiteľov, rodičov a žiakov. A tiež sumár dobrých skúseností.

Eugen Jurzyca, poslanec SDKÚ-DS, bývalý minister školstva: Juraj Draxler má málo času na to, aby stihol čokoľvek fundamentálneho vymyslieť, naplánovať a zrealizovať. Mohol by však pokračovať v projekte získavania a zverejňovania informácií o úspešnosti absolventov stredných a vysokých škôl.

Tak, aby štát, zriaďovatelia, pedagógovia, študenti a ich rodičia získali informácie nevyhnutné na to, aby sa v súťaži o študentov a zdroje presadzovali čoraz viac kvalitnejšie školy. Mohol by tiež pokračovať v čoraz presnejšej identifikácii základných škôl s najslabšími výsledkami a pomáhať im tak, aby deti na celom Slovensku mali v živote približne rovnakú štartovaciu čiaru. Aspoň pokiaľ ide o vzdelanie.

Nový minister by tiež mal pokračovať v snahe exministra uľahčiť prístup pedagógov k peniazom z eurofondov. Zložité projekty totiž síce zvyšujú nízke platy našich učiteľov, ale súčasne ich často odvádzajú od najdôležitejšej práce.

Nového ministra čaká balíček zákonov, ktoré naplánoval ešte minister Čaplovič. Tie si podľa mňa vyžadujú technicky a politicky pomerne náročné korekcie. Nový minister musí sám posúdiť, či považuje za efektívne minúť veľa energie a času práve na túto aktivitu a ohroziť tak možno dôležitejšie úlohy.

Podľa rozpočtu verejných financií na roky 2015 až 2017 majú po roku 2015 výdavky na školstvo výrazne klesnúť, navyše prognóza Európskej komisie ukazuje, že do roku 2020 podiel výdavkov na vzdelávanie na hrubom domácom produkte u nás nenarastie, ale poklesne. Ak chceme zlepšovať kvalitu vzdelávania, musíme zvyšovať jeho efektívnosť a súčasne už dnes robiť kroky, ktoré umožnia zmeniť rozpočet verejných financií na roky 2015 a 16. Ale to už nie je zadanie len pre ministra školstva.

Ako akademik by tiež mohol nový minister aktívne posúvať verejnú diskusiu k odbornosti. V rezorte školstva existuje množstvo populárnych názorov, ktoré sú v rozpore s tvrdými dátami a ich analýzami. Tie vytvárajú politický tlak na ministrov a vlády, aby robili kroky, ktoré sú pre Slovensko škodlivé. Je preto dôležité, aby aj ministerstvá zasahovali do verejnej diskusie, napríklad tak, ako to dlhodobo robí za MF Inštitút finančnej politiky.

Pán Draxler by tiež mohol začať každoročne zverejňovať správu o trendoch na trhu práce na Slovensku, v jeho regiónoch aj v EÚ pre účely vzdelávania.

A ešte príklad populárneho mýtu, ktorý dáta nepodporujú: Na Slovensku je napríklad rozšírený názor, že u nás za ostatných zhruba dvadsať rokov narástol počet stredoškolských a vysokoškolských študentov tak, ako málokde na svete. Encyklopédia Britanica uvádza, že vo svete narástol počet študentov na druhom stupni v druhej polovici dvadsiateho storočia deväťnásobne, počet vysokoškolákov narástol dvanásťnásobne, na 90 miliónov. Rast pokračoval aj potom, keď sa počet vysokoškolákov zvýšil medzi rokmi 1999 a 2005 na 138 miliónov.

Miroslav Beblavý, podpredseda strany Sieť: Keď na ministerskú stoličku nastúpi človek v druhej polovici volebného cyklu, hovorí sa, že ide ohrievať stoličku. Ak novému ministrovi školstva Jurajovi Draxlerovi zostáva do volieb 15 mesiacov, je na mieste otázka, čo zmysluplné môže za toto obdobie dosiahnuť.

Mal by odolať pokušeniu „ukázať sa“ tým, že spustí veľké reorganizácie a zmeny. Jeho predchodcovia mu s výnimkou niektorých zmien vo vysokom školstve žiadne dobre pripravené nenechali. Iný systém financovania a platov, zásadné zmeny učebných osnov či reorganizácia odborného školstva by tak mali počkať na rok 2016.

Schvaľovanie veľkých reforiem v školstve tesne pred voľbami má zároveň jednu veľkú nevýhodu. Zbavuje ministra zodpovednosti za ich realizáciu. Keďže v školstve nechýbajú grandiózne idey, ale chýba realizačná kapacita, je dôležité, aby každý minister vedel, že si svoje nápady aj „vyžerie“. Inak ľahko navrhne a schváli veci, o ktorých vie, že nebudú fungovať, ale jeho problém to už nebude.

V školstve sú však stovky „drobných“ problémov, do ktorých by sa pustiť mohol. Slovo drobných som dal do úvodzoviek, lebo aj drobný problém v školstve sa väčšinou týka tisícov učiteľov a desaťtisícov žiakov. Za 15 mesiacov sa dá pekne poupratovať nielen v eurofondoch, ale aj rôznych nezmyselných predpisoch.

Najväčší prínos by však mohol byť v príprave pre budúceho ministra (možno ním bude aj on sám). Ak má minister, ktorý vzíde z budúcich volieb, pohnúť naše vzdelanie a vedu skutočne k lepšiemu, veľmi by mu pomohlo, keby našiel dobre zorganizované ministerstvo plné kvalitných ľudí. Také dnes ministerstvo školstva nie je a s tým môže minister školstva veľa urobiť.

Zároveň jedným z kľúčových problémov školstva je, že v ňom existuje len minimálny politický dialóg naprieč stranami, z ktorého by mohla vzísť spoločná vízia (a zároveň aj to, v čom sa politické strany budú líšiť).

Ak by minister školstva nezaťažený bitkami vedel takýto okrúhly stôl zorganizovať a dotiahnuť k výsledkom, mohol by ponúknuť slovenskému školstvu zdanlivý nezmysel – užitočné ohrievanie kresla.