Denník N

Si teplý? Povedz to všetkým. Nech vidia, že si normálny človek

Skutočné pochopenie našej menšiny nastane, ak každý človek na Slovensku bude poznať aspoň jedného teplého či lesbu.

Skutočné pochopenie našej menšiny nastane, ak každý človek na Slovensku bude poznať aspoň jedného teplého či lesbu.

Na veľkom americkom bulvárnom webe som raz narazil na zábavný článok o tom, prečo by si muži nemali odstraňovať ohanbie, lebo s ním je to sexi. Napísal to muž a obrázky boli ľahko erotické.

Mohlo by sa to pre radosť čitateľov objaviť na Topky.sk a nikto by ani nemihol okom?

Prekvapilo ma, ako článok na veľkom, masovom webe šokoval aj mňa. Musel som sa sám seba spytovať, prečo. Skúsil som si predstaviť podobný článok u nás, len o ženách.

Bolo by to iné, ak by som našiel mľaskavý článok o pekných “babách”, ktoré nosia tango nohavičky? S ľahko erotickými fotkami?

Absolútne nie. Je to skôr bežné.

Pochopil som, v ako veľmi odlišnej spoločnosti žijem a ako som sám nastavený na svoju “nenormalitu”. Ako svoje predstavy, na rozdiel od iných, musím taktne skrývať. Ako ma samého poburuje uvoľnené sexuálne šteklenie v teplom tóne a pritom ani nemihnem okom nad článkom zosobňujúcim sexuálne fantázie muža, ktorý je na ženy.

Jeden môj veľmi dobrý kamarát obvinil mňa a nášho spoločného kamaráta gaya, že odkedy sme verejne teplí, je to až príliš. Zo žartu sme sami seba volali “buzna” a občas sme prehodili, že ten-ktorý muž pri ďalšom stole stojí za to. Vyrušovalo to.

Nemohol som si nevšimnúť, že ten dovtedy veľmi dobrý kamarát sa veľmi skoro snažil nájsť si iné kruhy.

Keď som bol dieťa, otec si robil z teplých vo filmoch žarty. Volal ich “buci”. Postupom času som pochopil, že to nie je v podstate jeho stanovisko, ale bežne zaužívaný folklór. Podobne, ako keď v triede šikanujú škaredo oblečené dievča, často sa to deje skrátka neustálym verejným potvrdzovaním jej “nižšej hodnoty”. Žart z “buzerantov” je presne to isté.

Do 60-tisíc návštev denne má iBoys.cz, najväčší česko-slovenský zoznamovací web pre gayov. Medzi teplými sa zvykne hovoriť, že profil tam má úplne každý.

Je to miesto, kde môžete naraziť na obrovské množstvo ľudí, ktorí nemajú vonku fotografiu. Hanbia sa, boja. Miesto fotiek majú západ slnka.

Grindr, fenomén gay života posledných rokov, je aplikácia, ktorá ukáže užívateľov aplikácie v okolí. Má podobu jednoduchej tabuľky s tvárami ďalších teplých, ktorí ich tam sami nahrali. (Je príznačné, že prvá aplikácia, ktorá využívala smartfóny a ich GPS moduly na zoznamovania, bola od gayov a pre gayov. Hetero verzie boli až kópie.) Keď vycestujete na Západ, vidíte v tabuľke tváre. My sme na polceste niekde k Blízkemu východu – v Bratislave sa odváži tváre zverejniť polovica, v menšom meste štvrtina ľudí. Učitelia, manželia, kolegovia, spolužiaci, bratia, synovia.

Spoznal som úbohé životy mužov a ich ešte úbohejších manželiek, ktorí roky žijú dvojitý život. Slúžia verejnej predstave normálnosti. Nie svojmu vlastnému šťastiu. Nech sú šťastní a nerušení ostatní. Videl som množstvo žiadostivých, ale zúfalých pohľadov nešťastných mužov.

V uliciach, spoločenskom živote, na gay sociálnych sieťach chýba celá jedna generácia mužov – zväčša tí, čo ešte ako poslední vyrástli v komunizme. Celá jedna generácia mužov, sú ich desaťtisíce, celé mestá s teplými túžbami, skrývajú a utláčajú samých seba. Zmizli, zatajili sa, oženili, neprejavujú sa. Ich túžby sú skryté. Boja sa.

Je mi ich veľmi ľúto.

Veľmi skoro som sa rozhodol, že medzi nich nechcem patriť, hoci mi trvalo takmer tridsať rokov, kedy som o tom, že som teplý, povedal aj rodičom. Ten strach a odmietnutie je zakorenený strašne hlboko.

Mám hrču v žalúdku z toho, že teplí sa stávajú v ruskej propagande doslova strašidlom, ktoré ukazujú v krajine ako hrozný príklad, kam môže dôjsť liberálnosť a akceptácia západných hodnôt. Využitie v propagande znamená, že jej autori veľmi dobre vedia, že predsudok voči teplým stále existuje a dá sa s ním pracovať. Je to bolestivé. Zvlášť pri predstave, že je to veľmi nedávno, ako sme museli s hodnotami propagandy z Moskvy súhlasiť.

Nevedel som svojmu priateľovi z Británie odpovedať na otázku, kde, preboha, sú tí transgender ľudia, ktorí na Slovensku žijú. Kde je ich bar? Musia to byť stovky, tisícky ľudí. Ako sa cítia, keď ich vylučujú aj z teplej komunity? Prišlo mi ich veľmi ľúto. Ako sa cítia, keď sú menšina ešte aj v menšine? Prečo nepoznám jedinú známu transgender osobu? Alebo aspoň blogera, ktorý sa, hoci anonymne, podelí s pocitmi?

S mojím priateľom sme sa raz pobozkali na korze, na Panskej ulici v Bratislave. Nebolo to prvý, ani posledný raz. Bol štvrtok, po jednej hodine v noci. Trojica našich rovesníkov vychádzala opitá z klubu oproti vchodu do nášho dvora.

Začali si nás doberať, Davida sotili tak, že mu spadli na zem okuliare. Bez nich takmer nevidí. Tak veľmi som sa nahneval, ale uvedomoval som si, že útočiť na nich troch sám nemôžem. Chcel som zavolať políciu, no mali sme vybité telefóny. V bare oproti mali plno, nemal som chuť čakať, kým sa dostanem k obsluhe a ich telefónu.

Útočníci nereagovali na upozornenie, že všade okolo sú kamery. Jedného z nich najviac nahnevalo, keď som mu povedal, že je nepochybne gay. Gaydar napovedal. Neuveriteľne sa rozzúril a dosácal ma až do pádu na zem.

V tú noc som z bezmocnosti až plakal. Nikdy som sa s takým niečím nestretol. Veľmi som sa bál, že pri každom vchode do nášho domu budem myslieť na toto napadnutie.

Šokovalo ma, že toto môžem zažiť na najkozmopolitnejšom mieste Slovenska, bratislavskom Starom Meste.

Zážitok sa dá uchopiť len jediným spôsobom – prejavovať sa na verejnosti ešte viac, hoci za cenu, že sa stanete terčom. Nech sa ľuďom do hlavy vštepuje, že existujeme. Nech aj mladí teplí vidia, že je úplne v poriadku pobozkať svojho priateľa.

Keď som o tomto incidente nedávno hovoril na kameru pre jedného britského dokumentaristu, pochopil som ešte viac – že sloboda a otvorenosť tejto spoločnosti existuje akurát tak v mojej bubline. Britský dokumentarista sa pýtal otázky takým tónom, akoby sa pýtal Rusa. Neriešil, že my na Slovensku sa cítime byť súčasťou Západu. On to tak vôbec nevnímal. Vo svetle chystaného referenda som mu ťažko mohol odporovať.

Sú medzi nami takí, ktorí budú bojovať na čele, a vďaka im za to.

Tí ostatní, medzi ktorých sa radím aj ja, sa však nemôžu spoliehať len na ich silu. Čakať, že to celé potiahnu, že spoločnosť sa sama pohne, a zatiaľ stačí čakať v úkryte.

Každý z nás – relatívne pohodlne žijúci teplí a LGBTI ľudia v Bratislave ako ja, mladí, ktorí ešte len začínajú chápať svoje pocity z celého Slovenska.

Známe osobnosti – herci, TV osobnosti. Nedajbože športovci: hokejisti, futbalisti. Politici, samozrejme. Zmätení manželia svojich žien.

Nikto by sa nemal skrývať. Lebo skutočné pochopenie našej menšiny nastane, ak každý človek na Slovensku bude mať aspoň jedného známeho teplého či lesbu. A bude vedieť, že je to fajn chalan alebo baba, ktorého či ktorú nemá zmysel obmedzovať a vylučovať.

A kto nemá príbuzných známych, bude mať teplého obľúbeného moderátora, herečku, hokejistu, volejbalistku. Vtedy nebude hanba povedať susede, že dcéra je na ženy.

Musíme ísť s pravdou von. Nielen v dave, ale aj medzi svojimi príbuznými, známymi kolegami. Je to ťažké, ale oplatí sa. Zvlášť teraz, pred referendom.

Takže, som teplý.

Verím, že to všetci budeme počuť čoraz častejšie.

P. S.: Prepáčte všetci ostatní, ktorí sa cítite LBTI, že tu riešim len G. Hovorím od srdca najmä za seba a „svojich“, ale verím, že podobne to cítia ostatní.

Teraz najčítanejšie